Tak a sme tu. Po úmornom, ale prekvapivo hladkom lete (aj na americkom kontinente) sme po 24h dorazili do svojej prvej lodge. Sú dve hodiny ráno. Chalani ešte idú hľadať žabky. Je zrejmé, že podľa zvukov to tu naozaj žije. Veľmi sa teším na ráno, ale momentálne ma celkom teší, že nás čaká ešte noc. Po osviežujúcej sprche sa ešte Milan prišiel pochváliť s rosničkou, ktorú našli neďaleko chaty a môžem ísť spať.
Kostarika, deň prvý - Cerro Lodge
GPS ako tak funguje. Vďaka Ti Zubo. Ani veľmi neblúdime a pomerne rýchlo po požičaní auta opúšťame San Jose. Je takmer polnoc. V lodge sme sa ohlásili na plus mínus túto hodinu. Navigácia ukazuje dobu príchodu na 1:15. To bude sranda. Nakoniec sme po cestách - necestách došli celkom pohodlne na cieľové miesto. Na naše veľké prekvapenie nás chlapík čaká s baterkou a ochotne berie kufre a ukazuje nám naše postele. S vysmiatou tvárou mi španielsky vysvetľuje, že bránu na noc zamyká na kladku, ale kvôli nám ju nechal otvorenú. Len prikyvujem a slovíčkom "gracias" sa s ním lúčim a zaliezam do izby.
Ráno nekompromisne zvoní budík. Je to strašné, veď ešte len pred chvíľkou som zaspal. No je škoda premrhať akýkoľvek čas, ktorý mám na fotenie, a tak vstávam. A naozaj neľutujem. Priamo z terasy, kde máme pripravené raňajky, pozorujem (zatiaľ sa nedá hovoriť o fotení) asi 3 druhy kolibríkov. Sú naozaj rýchle. Bude to chcieť cvik ich nafotiť. Ale pôjde to ... verím tomu. Musí. Papkám prvú kostarickú stravu. I keď vločky s mliekom a banán sú už celkom internacionálne raňajky. Kolibríky sa veselo premávaju okolo a sosajú z fialových kvietkov nektár. Nie je tu jediné pitko a tak nalietavajú naozaj iba na kvety. Frekvencia a možnosť nafotenia je síce malá (teritórium obletu majú naozaj obrovské) ale aspoň mám čas premýšľať, ako to nafotiť pekne. Pár minút po východe slnka je už teplota tak neznesiteľná, že zaliezam do chládku našej lodge. Trochu pospíme a vyrážame na neďaleku rieku fotiť krokodíly. Pripájame sa ku skupinke turistov na cestu loďou proti prúdu. Na fotenie tam toho pre mňa skoro nič nie je. Obmedzený sedadlom v lodi a uhlom pohľadu (skoro meter nad hladinou) ma to fakt nebaví. Vraciame sa s5 do lodge a po večeri naháňame jašteričky a rosničky na fotenie. Som zvedavý, čo z toho vznikne.
Z ľava: Milan Kanya, Ja a Radek Demjan
- prípadné otázky a pripomienky môžete zanechať v NÁVŠTEVNEJ KNIHE
© PALI HRADISKÝ | www.FotoTATRY.sk | 2009
Publikováno: 25.01.2011
