Sem-tam si hovorím, že ako sa asi cítia naše bambuľky, keď sa zaberieme do rozhovoru o fotení, alebo nedajbože fotíme, keď sme s nimi. Hovorím o nás...o tých šialených... čo sú schopní čakať na volavku pár hodín v zátoke a nič z toho. Jednoducho sa práve dnes rozhodla, že bude sedieť na úplne opačnom konci a basta ... fotograf ... trhni si nohou. Odpoveď na svoju otázku som videl ráno na moste. Kým chlapík fotil, bambuľka sa zabávala ináč ... skoro typicky žensky.
Kostarika, deň osmy a deviaty - Dominical
Budí ma dážď. ó jak fajne .. si na chvíľu poviem. To ešte môžem pokojne chrnieť. Ako tak pozerám i Milan s Radkom sú na tom podobne. Dnes nás čaká 5h presun z východného pobrežia na západne do Dominicalu. Akou takou výhodou je, že pri presune sa ocitáme zrazu v meste Cartágo, Venecia ba dokonca i na Morave. Tak si pokojne v aute prejdeme celý svet za pár hodín. Prečo to píšem? Pri otázke jednej Američanky v Turrialbe či tu sme skutočne vlastným autom bez sprievodcu neveriacky krúti hlavou. Po krátkom rozhovore zisťujem, že nechápe ako sme sem došli, keď nevidí žiadne auto so slovenskou poznávacou značkou. Vysvetľovať jej, že sme prileteli lietadlom a potom si auto požičali je nad moje sily. A myslím, že i nad jej.
Ráno v Cahuite sme ešte svedkami ako banda opíc napadla hniezdo volavčíka. Po pár nájazdoch to našťastie vzdali a tak môžu rodičia ďalej sedieť na vajíčkach a neskôr vychovať krásne potomstvo. Na jednu stranu som mal chuť chytiť kameň a do opíc začať hádzať. Bolo to naozaj iba pár metrov od nás a určite by som trafil. Na druhú stranu by človek asi nemal zasahovať do takéhoto kolobehu prírody. Holt ... silnejší vyhráva.
Dominical leží na západnom pobreží Kostariky. Po naozaj luxusnej večeri (špagety vega) ležím na posteli v ... a teraz to fakt neviem nazvať, či je to hostel, či len nejaký bungalov, či čo .... Každopádne je to tu naozaj zaujímavé. Ale čo by človek mohol čakať za 15 $ za noc? Ale varia nazoaj fajnovo. Fotenia bolo dnes viac než dosť. Hneď ráno sme s Radkom vyrazili na pláž fotiť volavku. Opatrne sme sa k nej približovali. Sem-tam po kolenách, sem-tam plaziac po mokrom piesku. Keď tu zrazu Radka nikde. Pozeral som smerom, kde som tušil, že by mal byť. Zrazu sa nad vodou objavila len ruka, ktorá držala foťák. Hlavu ani telo ešte vidno nebolo. Ako bol zabratý do fotenia zabudol na vlny Pacifiku a voda ho úplne zaliala. K volavkám sa treba približovať úplne prirodzene. To znamená neprirodzene pre nás fotografov. Už sa mi to raz stalo na Helgolande pri tuleňoch. Jednoducho, kým bol človek vzpriamený ako normálny turista a nevymýšľal fotenie čo najnižšie od hladiny (poprípade i pod hladinou), tak to bolo ok. Volavka si pokojne lovila pár metrov od nás. Akonáhle sme zaľahli ... ufrnkla.
Cez deň ešte dáme trip po okolí ( Milan našiel bičovku - hada ) a večer fotíme v malej lagúne rieky Rio Baru. S Radkom sa šúpeme ako na šmýkalke po sediačky po prsia vo vode. Volavka na to vôbec nereaguje a pokojne si loví. Dostaneme sa tak k nej naozaj na pár metrov a ja zisťujem, že sa mi ani nevojde do obrazu. Musím si to zopakovať, ale na opačnú stranu.
Ráno ešte vyrazíme fotiť volavky na pláže Dominicalu a potom hurá do ďaľšej neznámej oblasti - CORCOVADO
Radek v akcii:
- prípadné otázky a pripomienky môžete zanechať v NÁVŠTEVNEJ KNIHE
© PALI HRADISKÝ | www.FotoTATRY.sk | 2009
Publikováno: 04.02.2011
