So Savegre sa lúčime tesne pred obedom. Milan s Radkom ráno našli kvesala. Sú z toho celkom happy. Stále mi hovoria, že kto nevidel v Kostarike kvesala, akoby ani v nej nebol. Čo už... tak som tu nebol :) Ja som sa snažil klasicky naháňať kolibríkov. Veď kvôli ním som tu a navyše, je to prvá z dvoch lokalít, kde ich mám ešte šancu nafotiť.
Kostarika, deň štvrtý a piaty - Turrialba
Ísť 9 km na jednotke je teda riadna pecka. Počas šoférovania rozmýšľam, kto sa im o tie auta v požičovni stará. Spojka je v prdeli. Ručná brzda tiež. A dusiť benziňák na jednotke 9 km isto tomu autu nepridá. Táto cesta je fakt niečo. V kuse do kopca a v kuse v sklone, v akom som v živote autom nešiel. Navyše, ani netušíme, aký náhon máme nastavený. Síce máme 4x4, ale či to ide skutočne 4x4? Chú nous :) Predbieham všetky možné autobusy a náklaďáky, čo idú pred nami a vlastne vďaka prachu ani neviem ,či už nejdem niekde v hrobli a či niečo nejde oproti. Hlavne nech som pred nimi a možem aspoň sem-tam zaradiť dvojku.
Do Turrialby sme došli asi po troch hodinách jazdy. O5 musím vyzdvihnúť fakt, že máme navigáciu ( vďaka Pavel za požičanie, vďaka Zubo za nahratie mapy). Fakt si neviem predstaviť orientáciu v mestách ako je San Jose a Cartago bez nej. Každý dom je rovnaký, každa ulica vyzerá ako tá predchádzajúca a nemajú skoro žiadne smerovníky a značky. Vždy len tipujeme, či sme na hlavnej alebo vedľajšej ceste. Jazdiť v mestách v Kostarike je naozaj zábava. A taktiež po miestnych "nespevnených" komunikáciach (ako hlási furt navigácia). Ani jeden z nás nevie ovládať tak veľké auto. Takže výstupy (a zostupy) k jednotlivým lodgiam sú niekedy fakt na odtrhnutie spojlera alebo výfuku. A pár krát to pod nami naozaj zaškrípe, ale auto zatiaľ funguje, tak hádam ešte vydrží, kým ho vrátime.
Som po večeri. Lodge sú tu drahé asi ako Hotel Hilton na Štrbskom plese. Dať 145$ za noc je fakt trestuhodné. Navyše, i za pohár vína, čo si dávam k večeri, sa platí. Haluz. Ale čo už. Vybrali sme si i túto lokalitu vo výške takmer 1000m. n. m., kde by sa mali vyskytovať iné druhy kolibríkov, nejaký ten arrasari a iné fotenia ochotné potvory. Mňa zaujal hlavne zvlaštny čierny vtáčik s výrazným červeným perím na tele. Zajtra sa ho ráno pokúsim nafotiť. Vyzerá fakt super. Miestni každé ráno dávaju ftáčikom nejaké maškrty na krmítka, a tak tu je v okolí celej lodge živo. Z fotografa sa tak trochu stáva schizofrenik, keď sa rozhoduje, čo vlastne bude fotiť. Ja si vyberám hlavný objekt, a to su samozrejme kolibríky. Dnes som prakticky iba skúšal ako ho nafotiť počas letu, ako ho nasvietiť, aké pozadie dať, atď ... jednoducho príprava na zajtrajšie celodenné fotenie letoviek.
Ležím na posteli a zaspávam. Vonku je už tma, ale s fotením ešte zďaleka nekončíme. Za chvíľu vyrážame hľadať, čo sa kde pohne. Hlavne rosničky, listovnice (to by som si fakt chcel nafotiť), poprípade jašteričky... no, uvidíme, čo nájdeme.... zatiaľ prchám .. adios :)
Asi hodím foťák dolu z balkóna niekam do pralesa, zabalím to tu, kúpim si šachy a vykašlem sa na fotenie. Za celý deň som necvakol ani jedinú použiteľnú fotku.V noci som sa veľmi nevyspal. Rosničky sme hľadali a fotili hádam do polnoci. Ráno o pol šiestej som vstával na fotenie a to i tak som zaspal, keď prileteli tukani. No proste super. Je fakt zaujímavé, že i keď svieti slnko tak sa pri ISO 1250, clone f7,1 nedostanem nad 1/250tinu sekundy. Chvíľu naháňam kolibríka, keď saje dolu z kvetov. Ten však je zásadne proti. Usrkne si z troch kvietkov a uletí. Kým sa človek k nemu dostane je preč. Ale útechou mi je, že som videl povestného "snowcapa." Musím sa nejako ukľudniť, porozmýšľať a nabrať novú pozitívnu energiu na ďaľšie dni. Je to fakt bieda (čo sa týka fotenia). Keďže neviem poriadne nafotiť ostrého kolibríka za letu, snažím sa aspoň o nejake umenie a hranie sa so svetlom, protisvetlom, bleskom a kratšími časmi. Vzniká pár zaujímavých fotografií, tak som zvedavý. I tak si dnes pripadám viac ako birdwočer ako fotograf. A vlastne, celá lodge je oblietavaná birdwatchermi, ktorý nam večer s nadšením rozprávajú čo videli a kde, že by z toho boli určite super fotky. Klasika. Pre nich je to super ... ale pre fotografa úplne o ničom.
Ako tak svetlými bodmi dňa je obed a večera. Síce za tie prachy čo to stojí som si predstavoval ináč plný stol jedla. Dostávame dva rebierka a kúsok šalátu. Je pravda, že som šiel do kostariky aj schudnúť, ale hladovať? Vôbec nemajú šajnu čo zje slovenský (alebo český) junák. Ale na večeru sa mi ujdú dva špíze, tak som celkom spokojný. Ešte dnes v noci plánujeme zase nejaké fotenie žabiek a teším sa do postele.
- prípadné otázky a pripomienky môžete zanechať v NÁVŠTEVNEJ KNIHE
© PALI HRADISKÝ | www.FotoTATRY.sk | 2009
Publikováno: 28.01.2011
